Словакскый

Slovanský svet má hlboké korene a bohaté dejiny. Kmene Praslovanov sa v európskom priestore objavili už pred mnohými stáročiami a odvtedy žijú na obrovskom území Európy. V minulosti však zaberali ešte väčšie územia — od rieky Labe na západe po Volgu na východe a od Egejského mora na juhu až po Nevu na severe. Neskôr, vďaka rozmachu Kyjevskej Rusi a Ruského impéria, osídlili celú východnú Európu a Sibír. Nehľadiac na politické rozpory a rozbroje medzi jednotlivými slovanskými národmi, stále si zachovávali jazykovú a kultúrnu blízkosť, ktorá tvorila ich spoločnú slovanskú identitu. Tak či onak, kmene susediace s cudzími národmi zároveň pociťovali obrovský tlak cudzích jazykov a kultúr, a to vrátane turkických, románskych, germánskych či ugrofínskych.

Slovania si aj napriek tomu zachovali vlastnú kultúrnu jedinečnosť i mentalitu. Tak môžeme ľahko rozumieť Slovanom z rovnakej jazykovej vetvy (východoslovanskej, západoslovanskej, južnoslovanskej) a s neveľkým úsilím dokonca nadviazať rozhovor so Slovanmi z inej vetvy. Aj toto nám dáva právo hovoriť o akomsi bratstve slovanských národov.

Mnohé slovanské kmene vymreli už dávno, iné len v nedávnych dejinách, napríklad polabská kultúra sa aj s jazykom vytratila v polovici 20. storočia. No väčšina národov stále žije a iba od našej spoločnej snahy závisí, ako bude vyzerať budúcnosť Slovanov.

Zo súčasných slovanských národov mala len východoslovanská vetva relatívnu stálosť a sebestačnosť. Rusi prežili niekoľko vĺn cudzorodej jazykovej intervencie — mongolskú, nemeckú, francúzsku a anglickú, z ktorých nakoniec vyšli ako víťazi, obohatiac pritom vlastnú slovnú zásobu o cudzie slová a výrazy. Doteraz sa však neskončila anglická intervencia, v podstate najsilnejšia od dôb mongolsko-tatárskeho jarma, ktorá vypudila mnohé pôvodne ruské slová z bežného používania. No aj s tým si Slovania dokážu poradiť — buď si nové slová prispôsobujú, alebo sa niekedy vracajú k tým strateným.

Inak sa veci majú u druhých Slovanov. Tým, že dlhú dobu nemali svoje nezávislé štáty, sa západní aj východní Slovania neustále podriaďovali vplyvom cudzích národov. Intervenciu tureckého jazyka v južnoslovanských jazykoch tak môžeme prirovnať ku vplyvu mongolsko-tatárskeho jarma na Rus. Po oslobodení od Turkov začali južní Slovania pociťovať vplyvy Západu, preto môžeme v srbčine či bulharčine badať veľké množstvo prevzatých slov z angličtiny, francúzštiny a podobne.

Západní Slovania boli v priebehu svojich dejín neustále terorizovaní románskymi jazykmi. Pod tlakom Germánov sa vzdali svojich území pozdĺž rieky Labe a ustúpili až k Odre. Nátlak románskych kmeňov spôsobil aj to, že do jazykov západných Slovanov sa dostala latinská abeceda namiesto pravdepodobnejšej hlaholiky alebo cyriliky. Aj napriek všetkému sa Slovanom podarilo až do dnešného dňa zachovať si celistvosť jazykov, hoci pretrpeli početné nátlaky na svoju kultúru.

Problém obrodenia slovanských národov trápil viacerých dejateľov už pred mnohými stáročiami, preto sa pokúšali o ich oživenie. Za tieto snahy môžeme považovať vznik Kyjevskej Rusi, Veľkého Litovského kniežatstva, rozšírenie Ruského impéria smerom na západ, vytvorenie dobrých vzťahov s balkánskymi krajinami, vznik Organizácie Varšavskej zmluvy alebo aj Česko-Slovenska. Prakticky však problém nemožnosti udržania, respektíve pominuteľnosti týchto zväzov spočíval v prvotnom vytvorení nie priateľských a bratských vzťahov, ale prevahy záujmov jedného národa nad druhými, čo nevyhnutne viedlo k rozpadu a celkovému neúspechu spoločných zväzov.

Utvoril sa preto spravodlivý názor, že neschopnosť uskutočniť podobné zjednotenie netkvie len v politických záujmoch nejakého štátu, no nepochybne aj v oficiálnom či federatívnom jazyku spoločného styku. Nie je možné povýšiť každý jazyk a nárečie zo všetkých oblastí zväzu na úradný, no uprednostňovaním jedného jazyka pred ostatnými chtiac-nechtiac prispievame k ďalšiemu poškodzovaniu našich vzájomných vzťahov.

Potrebu a dôležitosť vytvorenia (nad)všeslovanského, teda panslavistického jazyka si učenci uvedomovali už v 16. storočí, kedy boli uskutočnené prvé snahy o vytvorenie spoločného jazyka všetkých Slovanov. Tie však nepriniesli želaný výsledok a stratili sa vo víre dejín.

Väčšina nedávnych vypracovaní panslavistických jazykov bola rozvíjaná na princípe zjednodušovania, a teda minimalizovania celej lexiky i gramatiky jazykov. Také je napríklad Slovio alebo Medzislovanský jazyk (Slovianski). Tento spôsob považujeme od základov za nesprávny, pretože nový jazyk nemá viesť k degradácii kultúr, ale práve naopak, k potvrdeniu sily i krásy slovanskej kultúry a svojbytnosti. Preto naša zásada znie inak: „Nie vyhadzovaniu všetkého cudzieho, za zjednotenie toho najlepšieho!“.

Ak by sme mali urobiť analýzu toho, prečo my, Slovania, potrebujeme nový všeslovanský jazyk, dospeli by sme k nasledovnému:
• Nevyhnutnosť existencie nápomocného, konsolidačného faktora pre zjednotenie politiky slovanských národov
• Potreba upevnenia vzájomného porozumenia a zlepšenia vzťahov medzi Slovanmi
• Zachovanie odvekého bohatstva a krásy všetkých slovanských jazykov
• Nemožnosť prijatia ruštiny alebo poľštiny za zjednocujúci slovanský jazyk z historických dôvodov
• Nemožnosť úplného prijatia doterajších medzislovanských jazykových projektov z objektívnych dôvodov

Začíname rozpracovávať nový jazyk z vedeckého uhla pohľadu a veríme, že naša práca prinesie úžitok, aby sme sa v budúcnosti na jeho základoch zjednotili s našimi bratskými národmi, zabudnúc pritom na všetky vzájomné krivdy a rozbroje. Tvoríme veľký národ, tak sa zamyslime — naozaj zostali tie svetlé časy v minulosti a pred nami je už len tma? My tomu neveríme. A vy?